ŤAŽKÝ PRÍBEH – VYZNANIE ROZVEDENÉHO

            Rozbité manželstvo, nevydarený vzťah, rozvod – podobné témy sú okolo nás čoraz frekventovanejšie. Kresťania nekresťania, týka sa to zrazu nejakých našich známych, prípadne priateľov, či dokonca nás samých. A keďže je to oblasť citlivá a bolestivá a zároveň „nebezpečná pôda“ (pretože v našom kresťanskom prostredí „by sa také čosi nemalo stávať“), nie sme žiadnym spôsobom pripravení týmto situáciám čeliť.

            „Po siedmich rokoch chodenia (bol to vzťah ešte zo strednej školy) a troch rokoch manželstva ma zrazu opustila manželka. Odišla s iným mužom. Z môjho pohľadu to bolo naozaj z ničoho nič, hoci istotne zažívala už dlhšie svoje bolesti a rozhodovania. Nemali sme vzťah dokonalý, bol plný chýb a vzájomného nedostatku lásky a úcty. Ale ani vo sne mi nenapadlo, že po sľube, ktorým sme spojili naše životy „až do konca“, zrazu by mohol niektorý z nás odísť s jednoduchým vysvetlením „potrebujem začať znova“.
            Tým prostým vyhlásením, že zrazu so mnou končí, mi vzala dych a nevedel som... nič. Čo robiť, ako sa zachovať, s kým sa poradiť. Prežil som následne epopeju plnú dúfania, snahy, rozhovorov, rád priateľov, ktoré boli šťastné i menej šťastné, mnoho sĺz mojich blízkych.
            Čo vám chcem povedať, je to, že – aj keď neexistujú všeobecné rady, ako prežiť to tornádo spojené s rozpadom vzťahu a aj keď nikdy nie je jasné, kto a nakoľko je v tom vzťahu ten dobrý a kto zlý – vždy je cesta, ako ísť ďalej. Vždy je nádej a vždy, aj keď cez bolesť, je pri vás Boh, ktorý rozumie priveľmi dobre tomu, čo prežívate a on asi jediný vie presne, čo sa medzi vami stalo.
            Pamätám si, že strohé formulácie oficiálneho učenia cirkvi mi vtedy vôbec nepomohli. I keď Katolícka cirkev má dokonca priamo v katechizme zakotvené povzbudenie pre rozvedených. V skutočnosti som sa stretol s tým, aký je praktický postoj nás, kresťanov, k rozvedeným či opusteným zúfalý. Akoby na prvom mieste nebolo milosrdenstvo a ochota sprevádzať zranených, ale skôr boj o presné dodržiavanie pravidiel, o istoty a právo. Nie, nie som za relativizovanie hodnôt ani za zľahčovanie problémov. Ale chcem vás poprosiť: ak je vo vašej blízkosti niekto, kto prechádza alebo prešiel rozvodom, ponúknite mu najskôr milosrdenstvo (nie však z pozície kohosi „spravodlivého“, ale ako niekto rovnocenný v zlyhávaní možno v inej oblasti). A potom ponúknite znovu milosrdenstvo. A možno až potom, ak to bude vhodné a vy budete vedieť, čo povedať, tak možno potom je miesto pre radu a usmernenie.
            Prosím, nebojte sa rozvedených a opustených, nepošpiníte sa pri nich a oni zasa neohrozia vaše vzťahy s partnermi ani s Bohom, ak sú zdravé. Možno by ste neverili, ale mnohí, ktorí sa v týchto hrozných skúsenostiach obracajú na Boha, ho stretávajú spôsobom dovtedy nezažitým a intenzívnejším ako kedykoľvek dovtedy. A prosím, ani nedovoľte, aby rozvedení či opustení chodili medzi kresťanmi ako niekto s vypáleným znamením na čele. Je pre nich nesmierne ťažké prinútiť sa ísť kamkoľvek, kde sú veriaci ľudia, ak vás vopred majú „ocajchovaného“.
            Neviem, čo viac by som vám povedal. Zažil som to, ale len ten svoj kúsok. Tú svoju bolesť. Preto tej vašej rozumiem len trochu. Ale tiež som zažil, že Boh v týchto chvíľach nie je len slovnou útechou. Je živý a skutočnejší ako čokoľvek na svete. Zaveste sa naňho. Úplne.“

                                                                         (zdroj: Miriam december 2014, Peter Černák)